Chladný a vlhký decembrový vzduch, pokojný anglický vidiek spiaci okolo štvrtej ráno. Stojím s mojim kolegom na zastávke autobusu a nervózne prešľapujeme. Dnes nás čaká prvý let vo „full flight“ simulátore. Kolegovia ma vopred upozorňovali, aký to bude iný pocit, keď na nás budú konečne pôsobiť aké-také sily, ktoré zariadenie simuluje rôznymi náklonmi do strán a obmedzeným pohybom vo vertikálnej osi.
„Prvý vzlet sme zabudli na všetky call-outy (spoločnosťou predpísané hlásenia medzi pilotmi) a len som sa tešil, ako sa to hýbe.“ vraví mi kolega z druhej dvojice, ktorí mali svoju lekciu o pár dní skôr. Nemohol som sa tohto momentu dočkať – doteraz sme strávili približne mesiac a pol vo „fixed base“ simulátore, kde sme boli pevne spojení so zemou a tým pádom sme sa spoliehali len na vnemy z očí. Dnes však ten náklon lietadla po prvýkrát nielen uvidíme na umelom horizonte, ale aj pocítime na vlastnej koži. Do tohto momentu sme sa učili lietať spolu, dvaja v kokpite, oddnes sa už učíme ovládať lietadlo.
A mimochodom, kolega mal samozrejme pravdu – prvý vzlet som zabudol polovicu hlásení, lebo som sa čisto ako dieťa tešil z novej hračky. Inštruktor o tom hovoril na rannom briefingu a s úsmevom nám zozadu povedal, že si to zopakujeme a tentokrát už správne, so všetkými hláseniami. ?
Základný výcvik, slnečný júnový piatok, okruhová výška v malom jednomotorovom lietadle. Pred sebou vidím svojich dvoch spolužiakov, ktorí tiež lietajú rovnakú úlohu ako ja. Cieľom je urobiť čo najviac vzletov a pristátí, aby sme si nacvičili a upevnili zvyky v riadení lietadla. Po hodine a pol krúženia nad letiskom už človek ľahko padne do rutiny a prestáva sa tak intenzívne zamýšľať nad nasledujúcimi krokmi. Otáčky motora, teploty hláv valcov, teplota oleja, tlak paliva a oleja – všetky parametre pokojne sedia v zelenom pásme a tak im venujem čoraz menej pozornosti. Z opakujúceho sa priebehu úlohy ma vyruší požiadavka riadiacej letovej prevádzky, aby som natiahol tvar okruhu pozdĺž dráhy, nakoľko očakáva prílet iného školského lietadla, ktoré sa vracia z navigačného letu mimo jej oblasti zodpovednosti. Jasné, nie je problém. Lietadlo mám v dohľade, vidíme sa, obídeme sa.
Kolega sa zaraďuje na finále dráhy, vidím ako začína zostup a hlási sa veži. V hlave si predstavujem, kedy asi začnem točiť, aby som sa dostal za neho a zároveň si nevyrobil nebezpečnú situáciu na malej výške priblížením sa ku lesnatým kopcom kúsok za letiskom. Míňame sa, točím, už som na finále, povinné úkony pri klesaní, konfigurácia lietadla a zrazu si uvedomujem, že som celý proces uponáhľal. Redukujem rýchlosť, vysúvam vztlakové klapky a rozmýšľam, čo budem robiť ďalej. Na finále držíme obe lietadlá rovnakú rýchlosť, prípadná ďalšia redukcia ma na tak malej vzdialenosti od letiska z problému nedostane a len zbytočne vystaví ďalšej potenciálne nebezpečnej situácií, pri ktorej môžem stratiť rýchlosť viac, ako by som chcel a spadnúť na zem. Riadiaca si zo zeme všimla, že som sa celkom slušne nalepil na kolegu predo mnou a tak mu dáva inštrukciu, aby po pristátí urýchlil rolovanie po dráhe k najbližšej odbočke.
„Hlásime sa!“ počujem vo vysielačke… V hlave si opakujem postup pri prielete (go around), kedy z jedného režimu lietadla prejdeme do stúpania, ak sa nám niečo nepozdáva. Plyn, otáčky motora, klapk-
„Haló, hlásime sa!“ počujem nástojčivý hlas opäť. Chalani, veď nebuďte hluché trúby, pomyslím si. S riadiacou treba komunikovať, informovať ju! Lietadlo predo mnou už pristálo a vidím ho rolovať po dráhe smerom k najbližšej odbočke. Vyjde to? Nevyjde? Budem musieť opakovať okruh? Dúfam, že sa nestane niečo aj kolegovi. Relatívne málo skúsený pilot vo výcviku môže totiž zle odhadnúť rýchlosť stroja na zemi a po takomto pokyne od riadiacej v strese omylom zatočiť na vyššej rýchlosti, než akú dokáže ten trojkolesový podvozok ustáť…
V tom si uvedomím, že tie predošlé dve volania zo zeme boli adresované mne. Pri riešení situácie, ktorú som si sám vyrobil som absolútne zabudol rozprávať s vežou. Vysypem zo seba svoju volačku, polohu a ihneď dostávam obratom povolenie na pristátie, keďže kolega je už šťastne mimo dráhy, smerujúc k odbavovacej ploche. Dnes to našťastie vyšlo. Môj prvý late landing clearance.
„Vtipné.“ sucho poznamenám sám pred seba, keď o 2 roky neskôr pozorujem z pravého sedadla dopravného lietadla rovnakú situáciu pri dvojnásobnej rýchlosti na dennej báze. Anglickí riadiaci majú minimálne rozstupy lietadiel zmáknuté na viac ako 100% a my sa v záujme plynulosti premávky musíme prispôsobiť…