Začiatok – hýbeme sa

Veterný ľadový večer na letisku v strednom Anglicku a my máme motor č.1 stabilizovaný. Kapitán šmahom ruky prebehne polku kokpitu, klikanie vypínačov je snáď jeden spojitý zvuk a vypýta si odo mňa prečítať checklist pred rolovaním. Za tých približne 150 sekúnd (2x 40 sekúnd na štart motorov, 10 sekúnd na komunikáciu s pozemným tímom a zvyšok čakal, kým od nich dostane palec hore) som už aj zabudol, kde som odložil papier s checklistom. Opäť spomalene tápam po kokpite a periférnym videním odhadujem mieru otrávenia kapitána. Ten je však stále pokojný a bez akýchkoľvek prejavov nespokojnosti. Po svižnej kontrole kokpitu je znovu rad na mne s volaním riadiacim ohľadom povolenia pre rolovanie k dráhe. Je večer, slnko už dávno zapadlo, zľahka sneží a ja som na pre mňa neznámom letisku. Rolovačky nepoznám, na prvé počutie ich nelogická nadväznosť a anglický prízvuk – klasika, polovicu inštrukcií som si opäť nezapamätal, nestihol zapísať alebo prepočul, tak si nechávam všetko zopakovať ešte raz. Nový level nervozity, vitaj.

S krátkodobou pamäťou je to tak – ak ju človek necvičí, ochabne. Kedy ste si naposledy napríklad zapamätali celé telefónne číslo, ktoré vám niekto nadiktoval spolu s ďalšími inštrukciami, aby ste ho následne po ukončení hovoru naťukali na klávesnici bez použitia postranného papierika alebo inej pomôcky? Začiatky sú hrozné ale po týždni-dvoch intenzívneho využívania sa mozog tak prispôsobí novej záťaži, že nebudete mať problém spomenúť si ani na to druhé, ktoré ste dostali v prípade, že na prvom čísle nikto neodpovedá.

Začíname sa hýbať, lietadlo je plne v réžií kapitána. Dáva mi rady, kam pozerať a ako mu pomáhať, čo sledovať. Pojem wing-tip clearance naberá úplne iný význam, keď si uvedomím, že koniec krídla je približne 20 metrov za mnou a slušných 18 a pol metra do strany. Kým prídeme pred dráhu, prebehneme ešte ďalšie dva checklisty, preladenie na frekvenciu vežového riadiaceho a kapitán mi dá opäť stručný briefing toho, čo sa bude približne odohrávať po štarte a čo sa odo mňa očakáva. Moja tepová frekvencia sa dá jasne odčítať z kmitania bezpečnostných pásov, ktorými som pripútaný k tomuto kovovému monštru.

„Cleared for take off.“ znie v slúchadlách a ja papagájujem danú inštrukciu. Kapitán mi vraví, aby som si chytil barany – vzlet bude síce riadiť on ale aspoň mi touto metódou ukáže, čo môžem v budúcnosti očakávať v takýchto podmienkach. Popravde som absolútne vypnutý a stále sa čudujem, čo sa to deje. To, že vzlietame, si uvedomím až v momente, kedy zasúvam na jeho pokyn podvozok a stúpame smerom k hmlovitým oblakom. Teplota sa blíži k nule, my sa ocitáme obkolesení podchladenou vodnou parou a na čelnom skle sa začínajú črtať vejáriky ľadu, tvarované vzduchom prúdiacim okolo konštrukcie nosa približne 460 kilometrovou rýchlosťou. Namŕzanie musí byť isto intenzívne, keď sa dokáže ľad takto zachytiť na vyhrievanej a hladkej ploche. Zapíname preto všetky zbrane proti ľadu, ktoré máme. Výmenou za túto ochranu proti ľadu je fakt, že v oblaku zostaneme asi o čosi dlhšie – preklopením troch malých vypínačov do polohy ON sa tam vzadu, niekde v útrobách motorových krytov otvorili ventily a začali púšťať horúci vzduch z kompresorovej sekcie motorov (ktorý by nás inak pomáhal tlačiť dopredu, preč od oblakov) do kanálov na prednej časti motorových krytov a krídel.

Lietadlo sa v tom vetre a turbulenciách nakláňa, húpe a ja si to chcem všetko užiť, ako sa len dá. Po troch mesiacoch v simulátore a trištvrte roku mimo ozajstného lietadla mi to už chýbalo.  Času na rozjímanie je však málo, dnes som už pilot a k tomu pripadajú isté povinnosti. S komunikáciou je to už o niečo ľahšie vo vzduchu – predsa len tých informácií na spracovanie je menej ako pri rozsiahlych povoleniach na zemi. Stále sa však vyskytnú momenty, kedy dostaneme trojbalíček inštrukcií – povolenie do výšky, smeru a preladenie na novú frekvenciu. To mi pripomína moje skoršie písanie o krátkodobej pamäti.  Let ako taký prebehne už bez väčších ťažkostí a keďže je veľmi krátky, nemáme možnosť riešiť nič iné ako briefing pred pristátím a samotné pristátie. To prebehne pomocou kapitánových skúseností hladko aj napriek podmienkam, v ktorých by sme vo výcviku ani na letisko neprišli. Na zemi opäť raz vyskúšam trpezlivosť riadiacich, keď značne zaváham, či znela inštrukcia „taxi M to A to stand 130“ alebo „taxi M2, A2, stand 130“.

„Neboj sa, to príde, časom…“ upokojuje ma zozadu safety pilot a ja sa len potichu hanbím, pričom dúfam, že sa neobjavím na Youtube ako záznam neschopného pilota z liveatc.net…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *