Začiatok – prológ

Bude to celé o pocitoch – rozhodol som sa tak po uvedomení si, že môj život naberie v najbližších mesiacoch smer silne technického charakteru, pri ktorom sa aspoň zo začiatku nebudem môcť venovať tvorivej, kreatívnej činnosti tak, ako doteraz. Tá mi vždy tak trochu pomáhala preklenúť obdobia, v ktorých som mal pocity ako pred explóziou hlavy.

Na jednej strane sa človeku splní sen, o ktorom sníva prakticky od detstva, na druhej strane si však časom uvedomuje, ako veľmi úzko špecializovaný jeho život bude. Nejaké obdobie budem nevyhnutne mimo domova, rodiny, kamarátov a všetkého, na čom mi záleží a robí môj život tým, čím bol doposiaľ.

Na začiatku cesty do kokpitu dopravného lietadla som si uvedomoval, že to bude beh na dlhú trať, no predstavy sú vždy zľahka odchýlené od reality. Či už sú vaše predstavy odchýlené smerom k nezdravému optimizmu, alebo k neobjektívne tvrdej realite, vždy vedú k prekvapeniu. Tých už som mal dosť.

Rewind, 2 roky dozadu. Chladné februárové ráno a ja si sadám do kokpitu s inštruktorom na zoznamovací let s malým dvojmiestnym lietadlom nezvykle na ľavú stranu. Nebolo to po prvýkrát, čo som sedel v malom športovom lietadle, ani prvýkrát čo by som držal v ruke jeho riadenie. Dokonca som bol aj oveľa lepšie pripravený, keďže tomuto zoznamovaciemu letu predchádzala teoretická príprava na zemi. Prvýkrát som však sedel na ľavej strane a po skončení tohto letu sa odo mňa očakával aspoň malý progres.

„Ty si strojár? Tak na teba môžem hovoriť technicky.“ povedal mi pri úvodnej teoretickej hodine v hangári pri lietadle. Ukázal mi každý jeden záhyb trupu, vysvetlil mi podrobne funkcie súčastí motora a ovládania spolu s pikoškami, ktoré nazbieral počas svojej dlhej praxe ako mechanik a pilot – inštruktor.

O dva týždne neskôr spolu na prázdnej odbavovacej ploche spúšťame prvýkrát ozajstný motor lietadla. 210 koní sa prebudilo k životu a moja prvá myšlienka bola – „je to oveľa hlučnejšie a viac vibrujúce, ako som čakal!“. Celé lietadlo sa trasie a ja špičkami nôh tlačím na brzdy, aby som ho napriek jeho vzpieraniu sa pri zahrievaní motora udržal na mieste. Pomaly a s rozvahou spolu robíme povinné úkony, ignorujúc nástojčivé bublanie motora. Moja nervozita sa stupňuje, cítim, že som zahltený všetkými vnemami, ktoré nedokážem v tom momente naraz poňať. O rok a pol neskôr si na tento dojem spomeniem pri učení sa Ľudskej výkonnosti a obmedzení v rámci teoretickej prípravy na skúšky.

Päť minút neskôr dostávame povolenie na vzlet. Pomaly, tak ako ma učil, posúvam páku „plynu“ vpred. Motor reaguje najprv lenivo, potom sa však prebudí a začne ťahať takou silou, že kompletne stuhnem. Inštruktor ma dôrazne napomína „plný plyn!“, ja som však ochromený tou nečakanou akceleráciou, ktorú tak malý pohyb páky priniesol. Keď nereagujem ani na druhé zvolanie, pritlačí mi páku spolu s mojou rukou na doraz on a už aj dvíhame lietadlo pri sto kilometrovej rýchlosti. On je stará škola, vyžaduje odo mňa s lietadlom akcelerovať na približne 140 km/h v malej výške nad dráhou. Žehlenie, s úsmevom to tak nazývajú. Lietadlo pláva, uchádza z jednej strany do druhej, celý čas vnímam v riadení inštruktorove pevné korekcie môjho nekoordinovaného letu. Celé sa to však deje tak rýchlo, že si sotva stíham uvedomiť následnosť krokov a spamätám sa až pri prvej zátačke po vzlete. Vzlet bude kritický moment výcviku, pri ňom si raz asi ublížim, vravím si.

Fast forward 7 minút neskôr môj názor mením, pristátie mi raz bude asi osudové… :))

Rútime sa v rýchlosti porovnateľnej s autom na diaľnici smerom k zemi, každú chvíľu čakám, že zachytíme kolesami svetlá na predpolí dráhy. Pri stiahnutí plynu sa opäť všetko mení a z ako-tak koordinovaného letu vypadávam smerom k ľavej strane dráhy. Vrtuľový vír, gyroskopický moment – je to úplne iné, než domáce simulátory – tie sa takmer všetky správajú, akoby išlo lietadlo pevne po koľajniciach. Vôbec so svojím výkonom nie som spokojný avšak robím, čo môžem, na maxime svojich schopností…

Späť v súčasnosti – FL360, sedím v Boeingu smerujúcom do miesta, kde ma s ním budú najbližšie 3 mesiace učiť lietať. Chladný nočný vzduch kĺžuci sa pozdĺž trupu zľahka uspáva, syčí a ja sledujem ostatné lietadlá, ktoré o sebe z času na čas dajú vedieť rozsvietením stroboskopických svetiel. Tie moderné to robia pomaly, dôstojne, a tak to vyzerá, ako keby dýchali, odfukovali v tom pokojnom, no pre ľudí nehostinnom svete nad oblakmi. Môj pohľad na letectvo sa za tie 2 roky výcviku zmenil, no pocity radosti a obdivu zostali.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *