Začiatok – prológ

Bude to celé o pocitoch – rozhodol som sa tak po uvedomení si, že môj život naberie v najbližších mesiacoch smer silne technického charakteru, pri ktorom sa aspoň zo začiatku nebudem môcť venovať tvorivej, kreatívnej činnosti tak, ako doteraz. Tá mi vždy tak trochu pomáhala preklenúť obdobia, v ktorých som mal pocity ako pred explóziou hlavy.

Na jednej strane sa človeku splní sen, o ktorom sníva prakticky od detstva, na druhej strane si však časom uvedomuje, ako veľmi úzko špecializovaný jeho život bude. Nejaké obdobie budem nevyhnutne mimo domova, rodiny, kamarátov a všetkého, na čom mi záleží a robí môj život tým, čím bol doposiaľ.

Na začiatku cesty do kokpitu dopravného lietadla som si uvedomoval, že to bude beh na dlhú trať, no predstavy sú vždy zľahka odchýlené od reality. Či už sú vaše predstavy odchýlené smerom k nezdravému optimizmu, alebo k neobjektívne tvrdej realite, vždy vedú k prekvapeniu. Tých už som mal dosť.

Rewind, 2 roky dozadu. Chladné februárové ráno a ja si sadám do kokpitu s inštruktorom na zoznamovací let s malým dvojmiestnym lietadlom nezvykle na ľavú stranu. Nebolo to po prvýkrát, čo som sedel v malom športovom lietadle, ani prvýkrát čo by som držal v ruke jeho riadenie. Dokonca som bol aj oveľa lepšie pripravený, keďže tomuto zoznamovaciemu letu predchádzala teoretická príprava na zemi. Prvýkrát som však sedel na ľavej strane a po skončení tohto letu sa odo mňa očakával aspoň malý progres.

„Ty si strojár? Tak na teba môžem hovoriť technicky.“ povedal mi pri úvodnej teoretickej hodine v hangári pri lietadle. Ukázal mi každý jeden záhyb trupu, vysvetlil mi podrobne funkcie súčastí motora a ovládania spolu s pikoškami, ktoré nazbieral počas svojej dlhej praxe ako mechanik a pilot – inštruktor.

O dva týždne neskôr spolu na prázdnej odbavovacej ploche spúšťame prvýkrát ozajstný motor lietadla. 210 koní sa prebudilo k životu a moja prvá myšlienka bola – „je to oveľa hlučnejšie a viac vibrujúce, ako som čakal!“. Celé lietadlo sa trasie a ja špičkami nôh tlačím na brzdy, aby som ho napriek jeho vzpieraniu sa pri zahrievaní motora udržal na mieste. Pomaly a s rozvahou spolu robíme povinné úkony, ignorujúc nástojčivé bublanie motora. Moja nervozita sa stupňuje, cítim, že som zahltený všetkými vnemami, ktoré nedokážem v tom momente naraz poňať. O rok a pol neskôr si na tento dojem spomeniem pri učení sa Ľudskej výkonnosti a obmedzení v rámci teoretickej prípravy na skúšky.

Päť minút neskôr dostávame povolenie na vzlet. Pomaly, tak ako ma učil, posúvam páku „plynu“ vpred. Motor reaguje najprv lenivo, potom sa však prebudí a začne ťahať takou silou, že kompletne stuhnem. Inštruktor ma dôrazne napomína „plný plyn!“, ja som však ochromený tou nečakanou akceleráciou, ktorú tak malý pohyb páky priniesol. Keď nereagujem ani na druhé zvolanie, pritlačí mi páku spolu s mojou rukou na doraz on a už aj dvíhame lietadlo pri sto kilometrovej rýchlosti. On je stará škola, vyžaduje odo mňa s lietadlom akcelerovať na približne 140 km/h v malej výške nad dráhou. Žehlenie, s úsmevom to tak nazývajú. Lietadlo pláva, uchádza z jednej strany do druhej, celý čas vnímam v riadení inštruktorove pevné korekcie môjho nekoordinovaného letu. Celé sa to však deje tak rýchlo, že si sotva stíham uvedomiť následnosť krokov a spamätám sa až pri prvej zátačke po vzlete. Vzlet bude kritický moment výcviku, pri ňom si raz asi ublížim, vravím si.

Fast forward 7 minút neskôr môj názor mením, pristátie mi raz bude asi osudové… :))

Rútime sa v rýchlosti porovnateľnej s autom na diaľnici smerom k zemi, každú chvíľu čakám, že zachytíme kolesami svetlá na predpolí dráhy. Pri stiahnutí plynu sa opäť všetko mení a z ako-tak koordinovaného letu vypadávam smerom k ľavej strane dráhy. Vrtuľový vír, gyroskopický moment – je to úplne iné, než domáce simulátory – tie sa takmer všetky správajú, akoby išlo lietadlo pevne po koľajniciach. Vôbec so svojím výkonom nie som spokojný avšak robím, čo môžem, na maxime svojich schopností…

Späť v súčasnosti – FL360, sedím v Boeingu smerujúcom do miesta, kde ma s ním budú najbližšie 3 mesiace učiť lietať. Chladný nočný vzduch kĺžuci sa pozdĺž trupu zľahka uspáva, syčí a ja sledujem ostatné lietadlá, ktoré o sebe z času na čas dajú vedieť rozsvietením stroboskopických svetiel. Tie moderné to robia pomaly, dôstojne, a tak to vyzerá, ako keby dýchali, odfukovali v tom pokojnom, no pre ľudí nehostinnom svete nad oblakmi. Môj pohľad na letectvo sa za tie 2 roky výcviku zmenil, no pocity radosti a obdivu zostali.

Takto bude vyzerať tvoja nová kancelária

Sedím za mojimi spolubývajúcimi v malom anglickom mestečku a sledujem, ako sa pomocou papierov na stenách izby učia rozloženie ovládacích panelov v kokpite lietadla. Postupne si hľadajú logiku v ich ovládaní. Je to bežná prax, kokpity síce obsahujú veľmi veľa ovládacích prvkov, no majú isté logické rozdelenie, na ktoré musí každý kadet prísť sám pomocou neustáleho opakovania predpísaných postupov – „flow“. V duchu ďakujem tvorcom domácich simulátorov od Microsoftu a X-Plane, ktorých ozajstný prínos som si uvedomil až počas výcviku. Vďaka nim teraz nemusím hľadať a učiť sa napríklad polohu vypínačov elektrických hydraulických púmp – stačí mi naučiť sa, kedy a v akom poradí ich chce moja spoločnosť zapnúť. Znie to však jednoduchšie, než aká je realita – nezdravý optimizmus. Jednoduchým zapnutím hydraulického okruhu v nesprávny čas totiž môže napríklad prísť pozemný personál stojaci pri prednej podvozkovej nohe za zlých okolností o život.

Rewind – Slnečné februárové doobedie, na dráhe, 80km/h. Nacvičujem okruhy v počiatočnej fáze výcviku, učím sa robiť všetky potrebné povinné úkony bez použitia pomocného papiera. Jeden vzlet je však iný – motor po zatlačení páky plynu neručí tak, ako sme s inštruktorom zvyknutí. Veľmi rýchlym scanom prístrojov zisťuje, že som zabudol dať pri klesaní vrtuľu „plne vpred“ – je to asi ako snažiť sa rozbehnúť v aute z križovatky na dvojke. Ide to ale nikto z toho nemá dobrý pocit. Auto sa správa čudne a ak sa potrebujem rozbehnúť rýchlo, kvôli kamiónu za mnou, nepodarí sa mi to. V lietadle je táto rýchlosť potrebná pre udržanie sa vo vzduchu, čo je dobré praktizovať najmä v momentoch, kedy pod/pred sebou nemáme pristávaciu dráhu. 🙂 Švihnutím ruky mi páku sklonu listov vrtule zatlačí na doraz dopredu a prstom, avšak s úsmevom, mi pohrozí. Dnes ma zachránil on, čo so mnou však bude, keď na toto zabudnem v kokpite sám?

Iný letový deň, finálna fáza výcviku. Prístrojový let s dvojmotorovým lietadlom. V rozhorúčenom júnovom vzduchu sa škriabeme hore do cestovnej výšky, v ktorej mienime pokračovať ponad slovenské kopce. Lietadlo v tejto fáze doslova visí na vrtuliach. Mám ten moment rád, dá sa to porovnať s akceleráciou auta do kopca. Plne využívate schopnosti dvoch 220 koňových motorov rozhýbať dve tony kovu a paliva a aj tak to stačí len tak-tak, najmä kvôli uhlu stúpania, ktorý býva po vzlete najväčší. Dnes to však aj napriek vedomosti o vysokej teplote ide neobvykle pomaly. Vrtule, ktoré sa nemajú v riedkom vzduchu o čo zaprieť, sú nastavené správne, páky plynov motorov taktiež. Hľadáme s inštruktorom brzdu, ktorá nám nedovolí stúpať tak rýchlo, ako by sme chceli. Zisťujeme, že som pri vykonávaní povinných úkonov zabudol na vztlakové klapky, ktoré zostali v polohe pre vzlet. Hanbím sa, ide o moje pochybenie – ak niečo opakujeme príliš často, skĺzavame k chybám z rutiny. Toto bola jedna z nich, kedy som si bol viac-menej istý tým, že som tie klapky po vzlete zasunul.

Tak isto, ako keď sa ma na teoretických skúškach pre licenciu dopravného pilota opýtali, čo nespôsobuje závrat. Keď vám po 400 otázkach položia opačne postavené zadanie, nie je problém zo zvyku prehliadnuť zápor a odkliknúť nesprávnu odpoveď. Na teste som stratil len malé percentá, v reálnom lietadle sa však pri neštandardnej situácií a rozdieli svieti-nesvieti hrá o život.

V dokumente spoločnosti, pre ktorú sa učím lietať, je na viacerých miestach vyzdvihnutá nutnosť vykonávať postupy presne s takou opatrnosťou, s akou ich vykonávame, kým ich ešte nemáme „pod kožou“. Aj napriek tomu, že v kurze sme všetci už po základnom výcviku, stále nám pripomínajú takúto elementárnu záležitosť. Lebo aj skúsenému vodičovi môže občas na križovatke „skapať“ motor.

Simulátor, tentokrát už vážne

Tento týždeň sme sa spolu s mojim kolegom, s ktorým tvorím posádku počas výcviku, posadili prvý krát pred trenažér systému letového manažmentu. Moment ako taký som nepovažoval za nejak obzvlášť významný, nakoľko som už dávno predtým presedel polku detstva nad domácimi simulátormi, a tak som vedel, čo ma čaká. V podstate sa nás pomocou toho trenažéra snažia naučiť, akým spôsobom treba dodať informácie lietadlu, aby vykonalo let bezpečne, ekonomicky a včas. V modernom lietadle je množstvo automatizovaných prvkov, s ktorými sa vzájomne ako posádka kontrolujeme. Platí tu pravidlo „trash in, trash out“. Ak tento systém naplníme neplatnými dátami, prípadne spravíme pri prepisovaní preklep, systém to v niektorých prípadoch nemusí rozpoznať a poletí v nesprávnej výške, nesprávnou rýchlosťou, alebo prakticky opačným smerom ako by sme chceli. Preto nás od prvého dňa učili zásady spoločnej komunikácie a postupy, ktoré majú takýmto chybám z nepozornosti alebo rutiny zabrániť. Obozretnosť jednotlivca je samozrejme stále na mieste a poľavenie ostražitosti sa naozaj neoplatí.

Výcvik, teplé júnové ráno, miestnosť pre pilotov, predletová príprava na výcvikový let. Stojím pri inštruktorovi, ktorý mi kontroluje trať v navigačnom štítku. Štítok je prakticky rozpis miest a bodov, ponad ktoré budem let vykonávať. Okrem iného obsahuje kurzy, ktoré mám držať pre sledovanie plánovanej trate, minimálne výšky nad prekážkami pre prípad zhoršenia meteorologických podmienok, rýchlosť, čas strávený letom medzi každým bodom a výpočet približného času, v ktorom sa ocitnem nad miestom uvedenom v štítku. S vyplňovaním štítku som nikdy problém nemal, kurzy boli správne a relatívne skoro som si vytvoril systém, ktorý mi urýchľoval tvorbu celej dokumentácie. Tentokrát sa však inštruktor zháčil, pozerá na mapu, na štítok, opäť na mapu…

„Tento kurz máš opačne. Otočený o 180°.“

Zostávam prekvapene pozerať na papier, ako som mohol takú chybu spraviť. Neskôr zisťujem, že som ten nesprávny kurz opísal z mapy, ktorá bola však skôr príletová, poľavil pozornosť a chyba bola okamžite na svete. Všetky ostatné, mnou namerané kurzy v mape potom už sedeli.

„Blížime sa k bodu zostupu.“ oznamuje mi kolega. Na navigačnom displeji sa na okraji zeleným krúžkom črtá bod, v ktorom sa začne náš zostup z letovej hladiny do destinácie. Celé klesanie býva dlhé aj vyše 180 kilometrov, preto sa pri jeho plánovaní spoliehame na systém letového manažmentu, ktorý nám navrhne ideálnu rovinu na základe ekonomickej rýchlosti, vetra, výškových, rýchlostných obmedzení a našich zadaných požiadaviek. Všetko máme nakonfigurované správne avšak indikácia tejto roviny je opačne. Ukazuje nám, že sme vysoko nad profilom. Niekde vo výpočtovom srdci lietadla sa stala chyba. Nechápavo na to pozerám, kontrolujem cestovnú výšku v systéme letového manažmentu, aktuálnu výšku, potvrdzujem nastavené parametre s kolegom a keď si už ozaj nevieme dať rady, obraciam sa na inštruktora s otázkou, čo mám robiť, keďže mám nesprávnu indikáciu a nevieme si nájsť chybu.

„Áno, správne, indikácia je nesprávna – ide o chybu simulátora, o ktorej vieme. Zabudol som vás na ňu upozorniť, je to prakticky len otočené dole hlavou. Kľudne pokračujte, poletí to správne.“

O pár minút už naše virtuálne lietadlo klesá na ekonomickom profile smerom k destinácii a my sme zahltení ďalšími prípravami a postupmi pred pristátím. Na zmeny vetra a rýchlosti reaguje ľahkou zmenou „cesty“, ktorej sklon si prispôsobí, aby sme mali konštantnú rýchlosť.

Je fajn chytať mentálny náskok pred lietadlom.