Upršané májové ráno a ja sedím vedľa pasažierky s ľahkou dýchavičnosťou. Ono popravde sa jej ani nečudujem, počasie vonku mi pripomína dni, kedy sme si s inštruktormi ani nevolali, lebo ešte aj vrátničke na výcvikovom stredisku bolo jasné, že v ten deň sa žiadne lety nekonajú.
Motory sa nepravidelne rozbiehajú a spomaľujú, práca letiaceho kolegu v kokpite s pákami ovládania ťahu motorov isto pripomína skôr radenie rýchlostí na starej Karose. Napriek mojej vnútornej príprave na slušne tvrdé pristátie to jeden z nich v poslednej chvíli zachráni ľahkým zvýšením ťahu a my sadáme „ako do perinky“. Za pár minút už vyskakujem z lietadla, kývam na znak vďaky kapitánovi a utekám na parkovisko pred terminál, kde ma už čakajú kolegovci v snáď najmenšom aute, aké v požičovni mali. Dnes sa pozrieme, s kým to vlastne rozprávame – cestujeme do Whiteley, do strediska NATS, kde sedia všetci radaroví riadiaci letovej prevádzky južnej polky britských ostrovov.
Komplex je to nenápadný – situovaný na juhu Anglicka pri meste Southampton. Zvonku vyzerá ako nejaká väčšia výrobná hala, no s prehnanými bezpečnostnými opatreniami. Kým sa dostaneme dnu, prechádzame troma kontrolami. Vnútri nás už čaká milá pracovníčka, ktorá nám hneď v úvode povie, ako veľmi sa tešia návštevám z radov pilotov práve kvôli možnosti zozbierať a flexibilne reagovať na naše podnety a otázky.
Ani sa nestihnem spamätať a už nás ženie do hlavnej „operations“ miestnosti, kde nás predáva do starostlivosti ďalšiemu supervízorovi. Miestnosť by som prirovnal k veľkému luxusnému odhlučnenému hangáru s tmavými kobercami a adekvátnym množstvom denného svetla, ktoré ani neoslepí, ani nebráni čítať z papiera. Samotné pracoviská tvoria veľké konzoly – stoly so stenami so zabudovanými monitormi, stúpajúce do výšky pŕs. Na stole len pár papierov, poznámkový blok s perami a čudná klávesnica s rôznymi symbolmi, ktorá je priamo navrhnutá na ovládanie toho konkrétneho stanovišťa.
Po krátkom briefingu ohľadom vecí, ktoré môžeme a ktoré nemôžeme robiť nás supervízor každého posadí k inému stanovisku, do ostrej prevádzky. Ja som schytal stanovisko 20 a 21, čudný mnohouholník nad kanálom medzi Anglickom a Francúzskom, vrchný vzdušný priestor nad cca 6km. Milá pani za obrazovkami s headsetom na hlave na mňa spustí prvotnú sériu otázok, v ktorých sa snaží odhadnúť môj stupeň znalostí. Pomedzi to nenútene koordinuje trasy a výšky lietadiel a pomáha taktickému riadiacemu, ktorý už priamo komunikuje vysielačkou s posádkami lietadiel a udeľuje inštrukcie. To, že aj ona tvorí aktívnu pozíciu plánovačky a spolupracuje s taktickým kolegom na usmernení toku prevádzky mi dôjde až po pár minútach sledovania a počúvania. S jej skúsenosťami a výcvikom to vyzerá tak jednoducho…
„Odkiaľ si a pre koho lietaš? …. Aha, tak teba máme na frekvencií celkom často.“ a spustí odborný výklad, v ktorom sa snažím nestratiť niť informácií. Pomedzi to koordinuje s ďalším plánovačom rýchlosť a výšku Boeingu 767 spoločnosti Delta, ktorý práve dorazil spoza Atlantiku a križujúc „náš“ priestor odpočítava posledné míle do destinácie.
„Došiel si vo vhodný čas, práve máme relatívne pokoj, len 9 lietadiel na frekvencii.“ a ja len gúľam očami. Dostávam podrobný výklad k trase príletu, ktorú som načrtol na mape vzdušného priestoru. My piloti tú konkrétnu príletovku nemáme moc v obľube – výškové obmedzenia nás nútia letieť dobrých 40 námorných míľ relatívne nízko, vo výške iba 19 000 stôp. Často tiež dostaneme rýchlostné obmedzenia a tým pádom je tých posledných pár míľ k letisku pocitovo veľmi dlhá doba. Keď však vidím na mape, ako sa tam lietadla z troch až štyroch rôznych smerov zbiehajú na jeden bod v rovnakej výške, aby neobmedzili tok iných lietadiel z a do Heathrowu, Gatwicku, Lutonu a iných južných letísk, príde mi to celé neuveriteľne presné. Prirovnal by som to ku Y križovatke troch ciest, z ktorých sa autá postupne zbiehajú do jednej, pričom na križovatke nemôžu zastaviť a počkať na priestor medzi autami z iného smeru. Práve na to a nielen to sú tam títo riadiaci, bez ktorých by to prakticky nebolo celé možné.
Po výdatnom 40 minútovom pokeci sa za mnou objaví ďalšia kolegyňa a s ľútosťou v hlase mi odpájajú headset z konzoly, aby mohlo prebehnúť striedanie. Na konzole sú 4 miesta na pripojenie mikrofónu a odposluchu. Zakaždým, keď sa striedajú služby, prichádzajúci sa najprv pripojí a až potom môže odchádzajúci baliť veci a odísť preč – frekvencia je monitorovaná neustále.
Prichádza po mňa supervízor a my sa presúvame do tréningového centra, kde na nás už čakajú ďalší riadiaci a inštruktori. Tu sa bude dnes odohrávať každoročný „osviežovací“ výcvik, pri ktorom si riadiaci vyskúšajú scenáre pripravené výcvikovým oddelením s inšpiráciou v reálnych situáciách, ktoré sa za posledných pár rokov stali. To však bude nasledovať až po úvodnej prezentačnej časti.
V prezentáciách inštruktor postupne predstaví niekoľko situácií a uvedie nás všetkých do problému, ktorý vo vzduchu nastal. Spolu si potom pozrieme video nahrávky obrazovky zo stanovišťa a simultánnu zvukovú stopu taktického riadiaceho a plánovača.
Počas prvej situácie posádka veľkého lietadla smerujúceho do USA ohlásila núdzový stav s nutnosťou okamžite klesať do menšej nadmorskej výšky. Ja zo strany pilota si viem ako-tak predstaviť, s akým problémom sa práve stretli. „V momente, keď som počul, že sú na kyslíku, mi odľahlo.“ vraví starší účastník kurzu a my zisťujeme, že ten zľahka nervózny, no tonálne stále vyvážený hlas patrí jemu.
Ladný tanec lietadiel na preplnenom londýnskom nebi postupne mení choreografiu a uvoľňuje cestu lietadlu s problémami. Zvukový záznam z oboch mikrofónov už ani nevnímam, zmenil sa na nezrozumiteľný tok inštrukcií a slov, ktoré medzi sebou používajú riadiaci. Ako ostrovčeky zeme v rozbúrenej rieke konverzácie občas zachytím pokojný, značne pomalší hlas riadiaceho v momente, keď rozpráva na posádku lietadla. Precízne, pomaly a zrozumiteľne. Koniec dobrý, lietadlo pristáva na Gatwicku, informácia putovala ďalej a kým sa kolesá dotknú runwaye, už aj je na mieste pripravených niekoľko desiatok sanitiek pre časť zranených pasažierov 300 miestne lietadla.
Po ukončení núdzovej situácie nastáva diskusia, riadiaci sa otáčajú na nás a začínajú sa nás pýtať otázky typu „Čím by sme vám pomohli viac v takej situácií?“ alebo „Čo presne sa dialo v tom a tom momente a prečo ste nevedeli na túto otázku odpovedať hneď?“ Pri odpovediach sa striedame, dávame im príklady a rozprávame o povinnostiach, ktoré si musíme splniť pri každej takejto situácií. Polemizujeme tiež o rozdieloch medzi jednotlivými typmi lietadiel a množstve práce, s ktorou sa v podobných momentoch musíme popasovať. Niektorí si zapisujú naše tipy do poznámkových blokov a potom sa pýtajú nadväzujúce otázky. Je to skutočne aktívny učebný proces.
Dve a pol hodinky prezentácie ubehlo ako 5 minút a my sa ocitáme v simulátore, kde sa odohrá druhá časť výcviku. Simulátorové centrum je rozdelené na dve hlavné časti – v prvej sedia riadiaci a je to 100% kópia stanovíšť v hlavnej „operations“ miestnosti. Druhá časť je pre pseudopilotov – ľudí, ktorí sedia za stanovišťami a ovládajú lietadlá na obrazovkách riadiacich podľa ich inštrukcií. Všetko je vypracované do najmenšieho detailu, pseudopiloti majú podrobné scenáre cvičení, s ktorými idú inštruktori otestovať riadiacich.
Počas prvého scenáru sedím s hlavným taktickým riadiacim Darylom. Vysvetľuje mi, ako ktorý nástroj funguje a ja až teraz začínam zisťovať, čo presne som videl ráno na obrazovkách v hlavnej, ostrej miestnosti. Daryl je skúsený profík s 20 ročnou praxou, takže jeho nadbytočná kapacita mozgového výkonu je pre mňa tak trochu dôkaz, že riadiaci sú nadľudia. Simultánne riadenie 25 lietadiel, ktoré v rušnom londýnskom vzdušnom priestore križujú trate, klesajú, stúpajú a vyhýbajú sa búrkam – a chalanisko má popri tom čas mi vysvetľovať, aké plány má s ktorým lietadlom. „Vidíš, tohto môžeme poslať na sever [rýchla a precízna inštrukcia do vysielačky], tento chce klesať ale blokuje ho iné lietadlo v spodnom vzdušnom priestore, takže musíme zavolať na 24ku [rýchla 5 slovná inštrukcia plánovačovi, ktorý v momente volá na stanovište 24 a rieši s nimi dané lietadlo]…. Tu na juhu sa nám tvorí skupina lietadiel a všetky majú rovnakú destináciu, musím ich rozdeliť a vyriešiť tak, aby prišli na tento bod pekne za sebou v správnom rozstupe a výške [opäť okamžitá inštrukcia lietadlu, jedným dychom]…“ a ja len gúľam očami. Ak existuje definícia efektivity, tak toto je jeden z reálnych významov.
Zrazu upriamuje moju pozornosť na lietadlo, ktoré začalo klesať. „Klesajú, nemali na to inštrukciu. Pozrieme sa na to…“ a otvára ďalšie okienko, v ktorom vidí parametre nastavené na paneli autopilota v lietadle. „Aha, nastavená výška 10 tisíc stôp, to je núdzové klesanie. Do 15 sekúnd nám to povedia do vysielačky.“ A tak aj bolo. V headsete sa mi prihlásil zašumený hlas imitujúci pilota v kyslíkovej maske, hlásiaci núdzový zostup. To je tak detailné a reálne, pomyslím si. Ešte aj na takúto „drobnosť“, akou je zhoršená kvalita vysielania, kým má pilot kyslíkovú masku, aj na to mysleli… Daryl však nečakal a už počas tých prvých 15 sekúnd ohlásil plánovačovi spozorovaný problém. Ten už bol medzičasom tiež v procese predávania informácie o možnom probléme ďalšiemu riadiacemu, ktorý má na starosti spodný vzdušný priestor. Opäť som svedkom choreografie lietadiel, ktoré uvoľňujú cestu pre toto jedno „choré“ lietadlo a umožňujú mu tým dostať sa čo najrýchlejšie do bezpečnej výšky, v ktorej sa dá prežiť.
Lietadlo pristáva, prevádzka sa obnovuje do normálu a inštruktori, ktorí doteraz chodili poza chrbty riadiacich, sledujúc každú chybičku, hlásia stop. Všetci si posadajú do veľkého kruhu a celý scenár sa začne preberať pekne od začiatku. Každé jedno rozhodnutie je hodnotené z hľadiska bezpečnosti, efektivity a času spolu a s postupom riadiacich sa rozoberá do najmenších detailov. Aj na základe takýchto bežných výcvikových dní sa potom zapracovávajú pripomienky k existujúcim postupom, ktoré sa menia a zdokonaľujú. Daryl obstál ako učebnicový príklad.
Po tomto debriefingu sa znova rozdelia úlohy a začínajú ďalšie scenáre. Celkovo ich v ten deň bolo 5, každý trval približne hodinku. Vystriedalo sa tam viacero situácií, ktoré značne ovplyvňujú bezpečnosť – či už počasie, výpadok radarov alebo zlyhanie riadiaceho kvôli simulovanému infarktu.
Bol to krásny zážitok, na ktorý len tak človek nezabudne. Sledovať profíkov pri práci je samo o sebe zaujímavé a nieto ak ide ešte aj o takto vysoko špecifickú činnosť. Otvorilo to tiež oči aj mne aj mojim kolegom a uvedomili sme si, čo všetko musia riadiaci riešiť a prečo občas napríklad to skrátenie trate jednoducho nie je možné. Skladám pred týmito ľuďmi klobúk a zaslúžene k nim mám ešte vyšší rešpekt, než aký som pociťoval doteraz.
