Flight Level 400, Mach 0.78, vonkajšia teplota -67°C a ja sa sám sebe trochu sťažujem na studené nohy popri rekapitulácií dnešných zážitkov. Lietadlo si spokojne sedí 2 míle napravo od naprogramovanej trasy a z času na čas spraví malú korekciu voči vetru. Vzduch je takto vysoko oveľa pokojnejší, najmä v zimných mesiacoch – letíme už prakticky v tropopauze, nad väčšinou atmosférických javov, ktoré by nám znepríjemňovali cestu späť na základňu. Do slúchadiel mi napriek našej polohe nad východným okrajom Atlantického oceánu vykrikuje nejaký zaneprázdnený riadiaci letovej prevádzky, zodpovedný za lety nad Indickým oceánom.
Dnešný let má pre mňa trochu väčší význam, ako tie „bežné“ počas iných dní. Po sérii školení a testov som bol konečne naplánovaný na zoznamovací let s inštruktorom v oblasti nad severným Atlantikom, mimo dosahu radarov a klasického VHF vysielania.
Začiatok dňa som mal zľahka rozpačitý. Okrem túžby vypýtať si od mamy ospravedlnenku a vypnúť budík o pol štvrtej ráno, som si v letových plánoch všimol nové časti, skratky a výpočty. Na briefing som dorazil s polhodinovým predstihom, ktorý mi zvyčajne pohodlne stačí na prípravu dokumentácie pre celú posádku. Po pár minútach mi už však za chrbtom stál kapitán a oznámil mi, že prišiel skôr kvôli množstvu práce a papierovačiek, ktoré nás v spojitosti s týmto letom čakajú. Naša spoločnosť vyvinula vskutku robustné postupy, ktoré musíme dodržiavať, aby sme sa vyhli prípadným chybám.
Prípravy v lietadle prebiehajú celkom normálne, akurát s rozdielom, že si so sebou berieme skoro 15 ton paliva, namiesto obvyklých 7 až 9. Veľká zmena v postupoch príde v momente, keď nám riadiaci asi hodinku po vzlete oznámi ukončenie radarových služieb. Doleteli sme tak ďaleko od pevniny, že sme sa schovali za horizont a riadiaci nás už nevidia na svojich obrazovkách. Zapíname krátkovlnné rádio a ladíme prvú „oceanic“ frekvenciu. V duchu potichu zdravím komunitu plochozemcov. :))
Komunikuje sa inak, rozprávame sa iba s operátormi rádia, oni ďalej predávajú informácie riadiacim letovej prevádzky, ktorí môžu sedieť aj stovky kilometrov od nich. Každé slovko má svoj účel a musí sa striktne dodržovať slovosled a poradie informácií. Kvalita príjmu na týchto nízkych frekvenciách kolíše a je závislá najmä na vrstvách ionosféry, slnečnej aktivite, polohe lietadla a počasí. Na základe týchto premenných a pár ďalších sa každý deň vypočítajú vhodné, najmenej zarušené frekvencie, ktoré sa potom v letectve nad vzdialenými riadenými oblasťami používajú.
Keď sme sa preladili, bol zrovna čas príletov spoza Atlantiku. Na našu frekvenciu sa prihlasovali lietadlá s miestami odletu ako New York, Miami, Washington a Orlando. „Delta 1, čakajte na radarový kontakt.“… stuhla mi krv v žilách a uvedomil som si, že sa chystám rozprávať na frekvenciu, ktorú som kedysi dychtivo ako mladý chalan odpočúval v záujme zistiť, ako sa to nad tým Atlantikom naozaj robí. Mal som možno 13-14 rokov, keď som po prvýkrát našiel na internete nejaký live stream a na istý čas mi doma prakticky nahradil bežné rádio. Prišlo mi to vtedy také celé neuveriteľné, že počujem u seba v izbe na Slovensku rozprávať pilotov sponad Grónska. Výzva – ako teraz uveriť tomu, že sa chystám na tú ozajstnú frekvenciu v ostrej prevádzke sám vysielať? Možno ma bude počuť zrovna taký istý zanietenec, ako som bol ja kedysi…
Kapitán mi dal zopár posledných rád, ako rozprávať, aké tempo reči zvoliť a najmä nepovažovať odpoveď operátora za udelenie povolenia tak, ako tomu je štandardne nad Európou. To príde až o pár minút neskôr, keď operátor dostane pokyn od spomínaného riadiaceho. Nádych, výdych, nádych, stlačenie gombíka a ideme. Emócie bokom, sme v práci.
Celá komunikácia trvala možno minútu a pol. Na operátora som pomaly vysypal všetky požadované informácie a pritom sa dôsledne počúval, či netrepem hlúposti. On mi to všetko spätne zopakoval aby sme sa uistili, že rozprávame o tom istom a ja som mu potvrdil správnosť jeho zopakovania. O dve minútky na to nás už opäť volal, dal nám povolenie od riadiaceho a celý kolobeh sa opakoval v opačnom garde. Keď sme si to s kapitánom spoločne skontrolovali, naprogramovali do lietadla a zakreslili do mapy, prišiel čas na spätnú väzbu od kapitána – inštruktora.
„Nemám výhrady, všetko správne, vidno, že si investoval čas do prípravy.“ Kámo, ja som tieto postupy študoval už v 2006, som viac, než ready..., pomyslel som si naradostený z jeho pochvaly.
Uvedomil som si, že mi rastie guča v krku a do očí ide známy tlak zo slzných kanálikov. Ako som tak spracovával, čo sa práve udialo a ďalej počúval pípanie SELCALu na frekvencii, dojalo ma to. Bol to jeden z momentov, kedy sa človek v tichosti ohliadne za minulosťou a uvedomí si pokrok. Od nezáväzného voľnočasového študovania si dostupných materiálov z internetu kvôli lepšiemu zážitku zo simulátora na domácom počítači v detskej izbe ubehol už dlhý čas. Neskôr nasledovalo tvrdé biflenie sa predpisov v teoretickej výučbe k licencii dopravného pilota a skúšky na dopravnom úrade, ďalšie biflenie v rámci výcviku v spoločnosti a opäť skúšky. Toto bolo moje veľké zavŕšenie prípravy, imaginárne potľapkanie po pleci. Teóriu si zmákol, teraz ideš naberať praktické skúsenosti.